O remeslách a cechoch z pred r. 1600 nemáme dosiaľ žiadnych správ. zdá sa však, že začiatok úpadku baníctva v polovici 16.stor. bol začiatkom rozvoja remesiel v Pukanci. V druhej polovici 16.stor.po odchode Nemcov vzrástol počet slovenských remeselníkov natľke, že si začali zakladať cechy, ktoré mali artikuly už slovenské.
         Cechy boli spolky, ktoré si zakladali nemeckí remeselníci k vzájomnej ochrane a do 16. storočia nepripustili do nich slovenských remeselníkov. Každý cech mal spísané stanovy, ktoré obsahovali pravidlá rozdelené na články čiže artikuly.
         Roku  1604 založili si v Pukanci cech krajčíri, po nich v tom istom roku ševci, roku 1636 debnári, r. 1640 kolári, kováči, čižmári, zlatníci, zámočníci a mäsiari pod menom Veľký cech, r. 1657 tkáči a súkeníci, r. 1702 tesári a mlynári, r. 1706 grznári, r. 1782 hrnčiari a r. 1802 ako poslení, murári, stolári a zámočníci.
         Zo ševcovského cechu vyvinul sa hneď v 17. storočí cech garbiarsky. Hrnčiari sa spomínajú v spoločnom cechu s krajčírmi už v roku 1651 a čižmári si v roku 1660 založili svoj vlastný cech. Cechové písomnosti garbiari, krajčírskeho, ševcovského, hrnčiarskeho, grznárskeho a veľkého cechu sú v Slovenskom národnom múzeu v Martine, debnárskeho a čižmárskeho v pukanskom archíve.
        Celé 18. storočie, pokojnejšie ako dve predošlé storočia, bolo v znamení rozvoja všetkých remesiel v Pukanci. Do nášho mestečka prichádzali na vandrovku tovarišia z ktorých sa mnohí v Pukanci oženili a trvale osadili.  Kým v roku 1725 bolo len 89 remeselníkov, r. 1785 bolo ich už 264. Počet obyvateľov vzrástol za tú dobu  z 1030 na 2200 duší, teda viac ako dvojnásobne.
        V tých časoch mali cechy a cechmajstri ešte dosť veľkú právomoc. Z konkurenčných dôvodov prijímali do cechov len určitý počet členov a to prednostne svojich synov, takže prespoľní museli byť často až do smrti tovarišmi. Títo sa potom sťažovali 

 / 2 /

kráľovskej miestodržiteľskej rade a táto roku 1804 nariadila, že každý kto sa vyučí remeslo a urobí majstrovský kus, musí byť prijatý do cechu a dostať majstrovský list. Majstrovský list do roku 1857 vydávali cechmajstri, a potom služnovské úrady.
        Takto vzniklo v prvej polovici 19. stor. nadbytok remeselníkov v Pukanci r. 1847 bolo už 347 remeselníckych majstrov, spolu s tovarišmi a učňami až 473. Z toho počtu bolo čižmárov 86, garbiarov 74, hrnčiarov 45, kolárov 28, grznárov 16, krajčírov 15, tesárov 14, tkáčov 13, debnárov 12, kováčov 10, murárov 8, klobučníkov 7, nemeckých garbiarov 3, nem. krajčírov 2, farbiarov 2, stolárov 2,šuster 1, gombikár 1, kotlár 1, zámočník 1, sklenár 1, fajkár 1, pekár 1, mäsiar 1. Spolu to bolo 25 remesiel a 11 cechov.
        R.1847 notár P. Olík vo svojom príspevku pre Veľký geografický slovník, zmienil sa o remeslách nasledovne: Každý pukančan je vyučený niektorému remeslu, ale okrem remesla zaoberajú sa obyvatelia aj hospodárstvom, lebo zárobok z z remesla im nestačí na výživu rodín.
        Potrebný tovar - kordován - nakupujú čižmári na jarmokoch v Pešti a ostatný materiál od tunajších garbiarov. Garbiari zas nakupujú surové kože na jarmokoch vo Zvolene, širičiari súkno v Oslanoch a Gyöngyösi, hrnčiari nachádzajú dosť hliny v pukanskom chotári a gliedu nakupujú od banskej komory v Banskej Štiavnici a debnári, kolári drevo z lesov pukanských alebo koburgovských z pod Sitna.
        Remeselníci svoje výrobky odpredávajú na jarmokoch okrem Pukanca, v Bátovciach, Leviciach, Šahách, Vacove, Pešti, Želiazovciach, Šarluhách, Sv. Juri, Vrábľoch, Zlatých Moravciach, Beňadiku, Žarnovici, Veľkom Poli, Novej Bani, Sv. Kríži, B. Štiavnici, Zvolene, a Krupine.
        Keď r. 1863 uh.nám.rada vyzvala mešťanostu, aby vybral

/ 3 /

poplatok do Obchodnej a priemyselnej komory, mešťanosta odpovedal, že remeslá v Pukanci upadajú a remeselníci viac žijú z hospodárstva.
        R. 1875 minister priemyslu nariadil, že kde neboli cechy rozpustené podľa zákona z r.1872, nech sa tak stane ihneď, a kde si rozdelili majetok, treba zahlásiť ministerstvu. Podľa nového spolkového zákona pretvorili sa na spolky cechy čižmársky, garbiarsky, hrnčiarsky a debnári, kolári a kováči spojili sa v jednom spolku. V týchto spolkoch spravovali sa ďalej podľa starých cechových zvyklostí dobrovoľne. Zanikli remeslá kotlárske, povraznícke, gombikárske, širičiarske, fajkárske. Sklenárske, tkáčske sa udržalo do začiatku tohoto storočia. Zlatníci, kamenári a súkeníci sa nespomínajú už ani v l8. storočí.
        Zmena hospodárskych pomerov v druhej polovici 19. stor., ktoré nemali už nič spoločné s pomermi v stredoveku, zavinila, že táto ináč dômyselná ustanovizeň, stala sa prežitkom. Cechy svoju úlohu dohrali. Úrady boli za slobodné podnikanie a cechy považovali za brzdu ďalšieho rozvoja remesiel, ktorý videli len vo veľkom počte remeselníkov, z toho vyplývajúcej konkurencie a nižšej ceny remeselníckych výrobkov
        Skutočnosť bola však taká, že pri nadmernom počte remeselníkov a ich výrobkov vznikla väčšia ponuka ako bola potreba, preto nebolo odbytu. Nemajetní remeselníci, aby priniesli nejaký „ ten groš " z jarmoku, boli prinútení odpredať svoje výrobky za veľmi nízku cenu a často aj pod cenu. To bolo obdobie keď už remeslo nemalo zlaté dno.
        Hmotný úpadok remeselníkov v Pukanci začal sa od r. 1804 keď cechy museli prijať za člena každého a vydať mu majstrovský list, keď sa vyučil remeslu a vyhotovil majstrovský kus. Synovia majstrov členov cechu mali tú výhodu, že ich otcovia

/ 4 /

dali zapísať do cechu hneď ako dosiahli 18 rokov. Tým sa dostali pred vekovo starších prespolních členov v poradí majstrov pri predávaní v jarmokoch.
        Skutočnosť, že v prvej polovici 19.stror. vznikol nadmerný počet remeselníkov, zavinili si remeselníci sami. Vyučili o mnoho viac učňov ako bola potreba - bola to lacná pracovná sila - a to bolo potom príčinou mnohých protestov proti zvyšovaniu počtu remeselníkov, konkurencie a sporov v jarmokoch.
        R. 1815 hrnčiarsky cech protestoval proti prijímaniu prespolních tovarišov do cechu tým, že „ ... šťastná je krajina i mesto, kde je veľa remeselníkov, nie však jedného remesla, lebo keď sa nadmerne rozmnožia, živnosť jeden druhému odoberajú ". V Pukanci je počet hrnčiarskych majstrov prevádzajúcich remeslo 41 a 15 majstrovských synov sa chystá vstúpiť do cechu. Týchto musia prednostne prijímať.
         R.1818 garbiarsky cech protestoval proti prijatiu do cechu M. Moravčíka z Belej, lebo vraj nie je potrebné aby sa počet členov zvyšoval, keď je majstrov vyše 5O a každý má syna, ktorý sa učí remeslu.
         Roku 1821 mnohí členovia čižmárskeho cechu prosili cechkomisára, aby urobil v cechu poriadok, lebo synovia majstrov, ktorí sú už členmi cechu, predávajú v jarmokoch na otcových miestach a nie na svojich. Cechkomisári boli ustanovení roku 1804 - boli to mestskí úradníci - a bez nich prítomnosti nemohla byť schôdzka konaná. Ich povinnosťou bolo písať aj zápisnice.
          Roku 1823 čižmársky majster Pavel Kováčik sťažoval sa na niektorých majstrov, že ho v jarmoku nechcú pustiť predávať na to miesto, ktoré mu podľa poradia patrí. Vec sa mala tak, že matka menovaného dala do cechu, kým bol na vandrovke s podmienkou, že po návrate urobí majstrovský kus, čo sa aj stalo. Takto sa dostal

/ 5 /

pred vekovo starších prespolních majstrov.
          R. 1828 prosil hrnčiarsky cech magistrát aby zabránili hrnčiarom z obce Brehy, ktorí nielen na trhy, ale každý deň chodia po domoch v Pukanci predávať svoj riad. Veď ani pukančanom nedovolia predávať vo Vacove kde sú len traja hrnčiari, ba ani v Bátovciach kde je len jeden hrnčiar. Keďže je v Pukanci vyše 4O hrnčiarskych majstrov, sú aj oni schopní zásobiť obyvateľstvo hrnčiarskym riadom.
          R. 1832 pekársky majster Andrej Bukovinský prosil magistrát, aby zabránili bátovskému pekárovi chodiť s pečivom po domoch v Pukanci. Taktiež aj ženám, ktoré z Novej Bane donášajú „ pekáče " a v Pukanci ich predávajú. Z toho má len škodu, hoci keď mal prísť do Pukanca prisľúbil mu ochranu.
          R. 1839 bátovský garbiarsky cech sťažoval sa na pukanských garbiarov, že im nedovolia predávať remeň na pukanskom trhu. Oni však chcú do Bátoviec chodiť.
           R. 1844 protestoval hrnčiarsky cech proti prijatiu do cechu Sámuela Lackovského. Veď v Pukanci je už 45 hrnčiarskych majstrov a z toho polovica prespolních. Ak sa majstrovská taxa nezdvihne z 25 na 5O zl. O niekoľko rokov bude v Pukanci aj lOO hrnčiarov.
          R. 1854 garbiarsky cech protestoval proti prijatiu do cechu Adama Lukáča, prespolného kordovánického majstra, lebo menovaný je už 24 rokov v Pukanci a len teraz sa prihlásil do cechu. R. 187O čižmárski tovarišia Ondrej Graus a Michal Švihran sťažovali sa až na ministerstvo, že cech žiada od nich 5O zl. majstrovskú taxu. Tovariši ktorých otcovia neboli členmi cechu platili plnú majstrovskú taxu 50 zl., majstrovskí synovia len25 zl., čo bývalo tiež príčinou mnohých sporov.

          R. 1746 krajčírsko-hrnčiarsky cech žaloval magistrátu na svojho člena Pavla Poliaka, že sa dopúšťa krádeží, robí cechu hanbu a prosili aby bol potrestaný.
          R. 1755 vydal magistrát cenník výrobkov čižmárskeho, kolársko-kováčskeho a mäsiarského cechu. Jeden pár mužských čižiem stál zl. 25 kr., jeden voz 6 zl. a 1 funt dobrého tučného hovädzieho mäsa 7 kr.
          R. 1786 kráľovská miestodržiteľská rada prikázala magistrátu, aby zakročili proti tzv. „ blaumontágom " t.j. modrým pondelkom remeselníckych tovarišov. Modrým pondelkom ho vraj volali podľa modrín, ktoré útŕžili tovariši v noci z nedele na pondelok a to v bitkách, pri pijatika a kartách. Samozrejme, že v pondelok spravidla nerobili.
          R. 1788 debnársky tovariš Matej Sídelský prosil magistrát, aby nemusel platiť celú majstrovskú taxu, lebo si berie za manželku vdovu po debnárskom majstrovi Jánovi Škamlovi. Bývalo totiž zvykom, že keď si vzal prespolný tovariš za manželku dcéru majstra, alebo vdovu po majstrovi, platil len polovičnú taxu.
          R. 18O5 vdova po Jánovi Szerzmegovi prosila magistrát, aby prijali jej syna do cechu bez vandrovky aby mohol prevádzať remeslo po otcovi. V tých časoch bola pre tovarišov povinná trojročná vandrovka.
          R. 18O6 Jozef Vladár kolársky majster žaloval vdovu po Michalovi Chrastinovi, že si dala u neho zhotoviť 20 kolies a keďže ich v jarmoku nepredala, chce mu ich vrátiť.
          R. 18O7 kráľovská miestodržiteľská rada nariadila aby každý cech odovzdal svoje artikuly úradom za účelom vydania  jednotných artikulov pre všetky cechy. Do toho času mali cechy odlišné artikuly, ktoré si síce pri zakladaní odpisovali jeden od druhého ale potom si ich prispôsobili podľa svojej chuti.

/ 7 /

          R. 1812 Martin Marsíny žaloval manželku Jána Zenteka, že si dala u neho zhotoviť za 230 zl. hrnčiarskeho riadu na zárobok a teraz si ho nechce odobrať.
          R. 1814 cechmajster krajčírskeho cechu v Tatabáni upovedomil magistrát, že krajčírsky tovariš Pavel Lehotský z Pukanca robil tam len 6 týždňov a keď prišla verbovačka na vojakov, zobrali násilne i jeho, bez ohľadu na to, že je rodák z banského mesta a bol poriadneho chovania.
          R. 1824 tesársky cech prosil magistrát, aby urobil poriadok v ich cechu, lebo na poslednej schôdzi došlo medzi členmi k bitke.
          R. 1834 stoličný úrad zakázal vymieňať obilie za drevený a hlinený riad a to z tej príčiny, že bola malá úroda a to čo roľníci majú je potrebné pre nich. Voľakedy debnári i hrnčiari chodievali vymieňať svoje výrobky za obilie do dedín ležiacich južne od Pukanca čiže „ do dola " ako tomu v Pukanci hovorili.
          R. 1835 hrnčiarsky cech prosil magistrát, aby sa zľutoval nad biedou vdovy po spolumajstrovi Martinovi Paholčokovi a by jej dovolili držať tovariša, lebo okrem remesla nemá z čoho žiť.
          R.1842 hrnčiarsky cech sťažoval sa na svojho člena Jozefa Klaudu, že sa nechce podrobiť rozkazu cechkomisára a uzneseniu cechu, aby každý majster poslal jeden deň svojho tovariša na pomoc vdove po Michalovi Čupákovi, ktorej ochorel tovariš. Cechkomisári boli ustanovení r.1809 a boli to mestskí úradníci. Ich povinosťou bolo písať zápisnice a bez nich sa nemohla konať žiadna schôdzka.
          R.1845 kolársky cech hlásil magistrátu, že sa prihlásil do cechu Matej Bahna, ktorý si vybavil vandrovku a že ho už aj prijali. Majú však od komorského úradu nariadené neprijímať do cechu 

/ 8 /

viac ako je povolené pre drevospracujúcich remeselníkov.
          R.1858 bolo v Pukanci 100 remeselníckych učňov, z toho 30 r.kat. a 70 ev. aug. vierovyznania.
          R.1858 slúžnovský úrad nariadil, že ktorý remeselník nemá meštiansky certifikát, tomu nech sa žiadna „ kompetencia " v dreve nevycajchuje. Na jarmokoch sa s takými remeselníkmi zaobchodí ako s dedinskými a nech sa vylúčia zo všetkých práv meštianskych.
          R.1889 podžupan zazlieval pukanskému úradu, že už dávno mali založiť učňovskú školu, keďže v Pukanci je vyše 50 učňov a najviac remeselníkov v hontianskej stolici. Odmenu pre učiteľa ročne asi 100 zl. mohli by zaopatriť prirážkou k dani.
          R.1887 miestne remeselnícke spolky museli odviesť 10% zo svojho príjmu na tunajšiu učňovskú školu s platnosťou od roku 1880. Čižmársky spolok odviedol 50 zl., kolársko-kováčsky 8 zl., hrnčiarsky 1 zl. 75 kr.
          R.1890 hlásil riaditeľ učňovskej školy A. Bartakovič , že škola má 65 učňov. R.1889 Pavel Švarc čižmársky majster žaloval predsedníctvo čižmárskeho spolku, že vyberá nerovnaké poplatky a to od majstrovských synov len polovičné.
          R.1889 pukanské remeselnícke spolky požiadali mestský úrad ako prvostupňovú priemyselnú vrchnosť o predĺženie termínu prepracovania spolkových stanov a to v dôsledku pripravovaného pretvorenia sa mesta Pukanca na obec.
          Z remeselníckych spolkov prvý zanikol, asi v roku 1910, spolok garbiarsky. Jeho dom, tzv. garbiarsky, ktorý kúpil cech ešte v roku 1862 od sirôt po Jánovi Ollíkovi, kúpil ev.a.v. čítací spolok. Ostatné tri spolky boli zrušené r.1944. Kvôli udržiavaniu spolkového domu sa podľa potreby schádzal iba čižmársky spolok. Tento dom kúpil cech r.1840 od Michala Kadašyho, pukanského mešťanostu, 

/ 9 /

v tom čase notára v Hronských Kľačanoch, za 800 zl. v striebre, čiže za 2000 zl. v šajnách.
          R.1844 dal ho cech dôkladne opraviť a do veľkej miestnosti postaviť balkón/chór/. Potom ho cech dával do árendy, obyčajne vždy len jednému zo svojich členov. Od toho času boli v ňom poriadané všetky zábavy a svadby. Ďalšia väčšia oprava bola na ňom prevedená v roku 1914 a to na rozkaz slúžnovského úradu, pretože vraj z hygienických dôvodov nevyhovuje na prijatie väčšieho množstva ľudí. Do toho času bola v ňom studená kuchyňa s veľkým ohniskom na ktorom varievali na svadbách. R.1923 bola na dvore postavená zimná kolkáreň a v roku 1947 bolo pristavené javisko. R.1948 daroval ho čižmársky spolok obci na kultúrne ciele. Teraz je v ňom kino Ľudová knižnica.
          Hospodárske pomery pre malých remeselníkov neboli priaznivejšie ani v prvej polovici tohoto storočia. Pomery sa zlepšili až v novom socialistickom zriadení keď si drevospracujúci remeselníci založili v roku 1950 Komunálny podnik,  v ktorom našli zamestnanie aj všetci ostatní remeselníci.

PRAMEŇ: Pukanský archív. Dáta o založení cechov sú v spise Reflexiones Circa Singulorum Cechárum, pod. č.126/1807