dom v terajšej podobe pochádza z r. 1782 a bol vlastníctvom istého Gábora Očovského, majiteľa Zadného majera v Brezinách. Zdá sa však, že prízemie je staršieho pôvodu. Ďalším majiteľom bol jeho syn Anton Očovský, ktorý bol asi od r. 1830 mest. pokladníkom a potom od r. 1842 po smrti Jána Petroviča richtárom. V revolučnom 1848, po marcových udalostiach zvolený richtárom Pavel Olík ml., ktorý bol v študentských rokoch agilným  členom Štúrovej družiny v Prešporku. Pavel Olík, ktorý bol r. 1843 v Pukanci podnotárom, vedel o Očovskom, že  počas svojho takmer 30 ročného úradovania nikdy nepodával výkaz o svojej činnosti, nariadil preto revíziu mest. pokladni a bol v nej zistený značný schodok. Preto mest. súd dal odpredať jeho dom a majetok. A dom kúpil lekárnik Maximilián Cirony. Týmto si získal Pavel Olík v Antonovi Očovskom úhlavného osobného a politického nepriateľa. Keď r. 1849 vo februári  vtiahlo rakúske vojsko do Pukanca udal ho ako revolucionára a Kossuthovho  prívrženca. Odvliekli ho do Prešporka, kde ho uväznili. Odtial sa dostal na slobodu po 4 mesiacoch. Po nastúpení Bachovej vlády r. 1850 znovu ho uväznili a odsúdili na 15 ročný žalár v aradskej pevnosti. Prepustený bol na slobodu po 10. rokoch r. 1860 a usadil sa potom ako advokát v B.Štiavnici.
        Anton Očovský, ktorý tiež býval v B.Štiavnici, viackrát sa pokúsil apelovať proti rozsudku mest. súdu, avšak bez výsledku. Keď r. 1868 bol mest. súd zrušený, podal žalobu pred bansko-bystrickú súdnu stolicu a mal úspech, pravotu vyhral. Vyšetrovaním bolo zistené, že po vyrovnaní schodku zostalo 1981 zl., ktoré boli vložené do mestskej kasy, ale tie peniaze - vraj - mešťanosta Ján Ekkensperger, pijan, premárnil. Táto suma s neplatenými úrokmi do r. 1875 narástla na 5056 zl., ktoré mu mesto muselo vyplatiť.
        Lekárnik Maximilián Cirony vlastnil dom do r. 1870, lebo stoličný úrad mu odobral lekáreň za pijanstvo, a že bol aj zadĺžený, bol dom znovu odpredaný na súdnej dražbe a kúpil hio Ján Lílek, v tom čase mest. pokladník svokor dr. Švarca. Po Očovského smrti r. 1876 jeho synovia, jeden Vil. Očovský, bol mešťanostom v B. Štiavnici a druhý slúžil vo Sv.Kríži, znovu začali pravotu proti mestu na takom podklade, že otcov dom a majetok bol odredaný pod jeho skutočnú hodnotu, t.j. lacnejšie. Súd ohodnotil náhradu na 2274 zl. úroky od r. 1849 na 3864 zl., s trovami dovedna 6068 zl. muselo mesto znovu vyplatiť synom Očovského na základe výroku bansko-bystrickej súdnej stolice, potvrdeného kráľ. kúriou.
          Pri pojednávaní tejto záležitosti v zastupiteľskom zbore ozvali sa hlasy, aby si to zaplatili páni, t.j. úradníci. Mešťanosta Vil. Holuby ktorý dobre poznal tú záležitosť od začiatku, im odpovedal, že sám zastupiteľský zbor trval na tom, aby Očovského dom a majetok bol odpredaný na súdnej dražbe. Anton Očovský nebol obľúbený u obyvateľov, bol to človek surovej povahy. R. 1833 vdova po učiteľovi Jánovi Širokom, keď ho prosila o nejakú penziu po manželovi, tak ju udrel, „spoličkoval" ako stálo v žalobe.
          V tých časoch bola maďarizácia v plnom prúde, ktorá sa začala hneď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a i v Pukanci boli niektorí fanatickí maďarskí vlastenci. R. 1869 splnomocnenec Matice slovenskej Ján Francisci poslal aj na tunajší mest. úrad zbieracie hárky na zakúpenie spolkového domu. Zbierku však nepreviedli, obávali sa, poslali iba z mest. kasy 10 zl. Najfanatickeší propagátori maďarizácie boli vlastne odrodilí Slováci čoho svedectvom nech je nasledovné: R. 1885 mešťanosta B.Štiavnice Vil. Očovský a hl. notár Joz. Sitnay rozposlali výzvu na horno-uhorské mestá, aby pristupovali za členov Hornouhorského vzdelávacieho spolku FMKE na šírenie maďarskej štátnej myšlienky. Bol by to - vraj - hriech nečinne sa dívať ako sa nám tratí pôda z pod nôh ako na príklad v Liptove, Turci, Tekove, Honte, kde kedysi bývali Maďari a dnes je už obyvateľstvo poslovenčené, atď. Tento spolok bol údajne udržovaný z peňazí odobraných Matici slovenskej. Prihlasovacie hárky poslal mešťanosta nazpäť prázdne lebo že Pukančania nechcú pristupovať za členov okrem tých niekoľkých už prv prihlásených. Tento fanatický Maďar Vil. Očovský sa narodil v Pukanci a jeho predok prišiel z Očovej a notárovi Sitnayovi otec tiež, lebo jeho otec

i starý otec boli v Pukanci notármi v roku 1760-1794.

          V tých časoch keď Švarcovský dom aj býv. mest. dom, teraz MN výbor dostal svoju terajšiu podobu prístavbou pravej polovice k banskému úradu, ktorý bol postavený asi v 17. storočí. Podrobnejšie sa dozvedáme o ňom z apelácie mest. rady a volenej obce proti obývaniu takmer celého mesta. domu notárom Sitnayom z r. 1793. Píše sa v nej:
          Mest. dom slob. kráľ. a ban. mesta Pukanca v roku 1783-86 s nákladom vyše troch tisíc zl. bol vybudovaný 1. aby všetky privilégiá, protokoly a iné spisy do bezpečného archívu mohli byť uložené, 2. aby mest. rada a volená obec každá svoju izbu mali, 3. aby aj notár svoju osobitnú kanceláriu mal. A toto všetko po vybudovaní mest. domu do takého poriadku uvedené bolo. Nie je však známe, prečo bol takmer celý mest. dom pánu notárovi Ondrejovi Sitnayovi k obývaniu ponechaný. Teraz nemá ani archív svoju miestnosť a je len v notárskej kancelárii uložený a my volená obec s mest. radu v jednej malej izbe musíme sa tiskať. - Notár Sitnay sa nahneval a odišiel preto z Pukanca do B.Štiavnice. Mesto dalo potom postaviť dom pre notára pri mest. dome, na mieste kde je teraz obadalovský dom. po r. 1870 boli za sebou traja notári Pukančania, ktorí domy mali, tak notársky dom predali.
           Pred r.1786 bol mest. úrad v tzv. Rathause, ktorý stál pred kat. kostolom. Bol štyri poschodový, štvorcovej vežovitej podoby a na prízemí bola brána do kostolného opevnenia a pochádzal z prvej polovice 15. storočia. Po r.1786 používali ho ako sklad šinglia. Na príklad r. 1799 bolo v ňom uložené 30650 kusov šinglia.
           R. 1845 pojednávalo sa v zastupiteľskom zbore, že by ho bolo treba zrútiť. Pdložili to však na neskorší čas, lebo že je to veľmi mocné stavisko a veľa by to stálo. R. 1851 dal mest. úrad vypracovať plán na jeho istú časť pristaviť. Komorský úrad plán neschválil. Zrútili ho potom r.1860 a materiál použili na stavbu veže pri kostole.

           Ciglanovský dom pochádzal zo 17. storočia a jeho majiteľom bol podľa ústneho podania mest. kapitán , ktorým bol v tom čase istý Gašpar Bartakovič. R. 1610 počas prepadu Pukaca Turkami, ktorý je známy v histórii pod menom Hrozná noc pukanská, bol veliteľom vojenskej posádky. V r. 1648-49 bol podžupanom Hontianskej stolice. R. 1663 bol veliteľom levického hradu keď ho napadli a aj zaujali Turci. Bartakovič, keď po viacdňovom odpore videl, že sa proti tureckej presile neudrží, vydal hrad Turkom s podmienkou slobodného odchodu. Viedenská vojenská rada ho obvinila, že sa dal podplatiť, preto ho uväznili a po ukrutnom mučení popravili. Treba ešte spomenúť, že Bartakovič mal vinicu na Predkách na 40 kopáčov, asi 144 arov, ktorú zdedila jeho dcéra Zuzana, vydatá za zemanom Petrom Gány. Od neho pochádza pomenovanie celého honu na katastrálnej mape „Gáničky". Gány bol nespratný a neznášanlivý človek, ktorý sa za dlhé roky pravotil s mestom za nejaké pozemky. Posledná z rodiny bola spomenutá Zuzana, ktorá r. 1707 predala dom za sto a meru /140/ zl. Jánovi Textorisovia odišla k synovi do Kost. Moraviec.

          Čižmársky dom. Tento dom kúpil čižmársky cech r. 1840 od istého Michala Kadašyho, pukanského mešťana, v tom čase notára v Hron. Klačanoch, za 800zl. v striebre, čiže za 3000 zl. v šajnoch. R 1844 dal ho cech základne opraviť a zväčšiť a do velkej miestnosti postaviť balkón. Od toho času všetky zábavy a svadby boli v ňom vydržiavané. R. 1914 na rozkaz služňovského úradu znovu ho museli zväčšiť, lebo že z hygienických dôvodov nevyhovoval na prijatie väčšieho množstva ľudí. Neskoršie zmeny, ako prístavba javiska a posledná prestavba sú známe r. 1948 Čižmársky spolok daroval ho obci na Kultúrny dom.