Ako všetky kráľovské mestá mal kedysi aj Pukanec svoj mestský súd. ktorý mal právo odsúdiť aj na smrť. Na čele súdu bol richtár, ktorého spomedzi seba volili mešťania na jeden rok. Jeho voľbu musel potvrdiť kráľovský úradník. Richtára volili aj ženy, vdovy po mešťanoch. Voľby v mestách bansko-mestskej jednoty odbavovali sa vždy v prvú nedeľu mesiaca februára. Tento deň bol pre mešťanov dňom  sviatočným.
   Pavol Križko opísal richtársku voľbu takto: Už o tretej hodine ráno zazneli zvony a za hodinu bolo všetko obyvateľstvo na nohách. O piatej hodine zhromaždila sa pred mestská rada v radnici a po porade a hojných raňajkách, krátko pred siedmou hodinou, išli spolu na čele s doterajším richtárom do kostola. O siedmej hodine začali sa slávnostné bohoslužby, pri ktorých hlavnou časťou bola richtárska kázeň. Po skončení bohoslužieb vrátilo sa meštianstvo znovu do radnice, do tých miestností, v ktorých sa schádzala k poradám mestská rada. Po skončení voľby pobralo sa meštianstvo opäť do kostola a tam farár vyhlásil výsledok voľby. Na ôsmy deň zhromaždilo sa meštianstvo znova, aby zložilo sľub vernosti novému richtárovi.
   Pomocníkom pri súdení bola richtárovi mestská rada čiže radní páni, senátori, ktorých bolo v Pukanci, okrem richtára a notára, šesť. Všetky listiny a rozsudky sa vystavovali a vynášali i jej menom.
   V archívnych záznamoch z druhej polovice 17. do polovice 18. storočia sa môžeme dočítať, aké rozsudky vynášal mestský súd. Z neskorších čias sa zachovali len žaloby a sťažnosti. Zdá sa, že rozsudky boli vynášané len ústne. Niektoré z týchto sporov sa nám zdajú dnes malicherné, ba priam smiešne. Napr. nadávka „huncút" bola v minulom storočí považovaná za urážku na cti.
   Uvediem niekoľko zaujímavých skrátených ukážok rozsudkov mestskej rady v Pukanci a žalôb občanov, z ktorých si môžeme utvoriť jasnú predstavu o živote a morálke našich predkov.
   Roku 1672 mestský súd odsúdil na smrť a dal popraviť zbojníka

Jakuba Túrociho a jeho tovarišov. Rozsudok zo dňa 11. júna znie: „Páni sudcovia uvažujú nad zbojníckymi a diabolskými skutkami tohto Jakuba Turociho a jeho tovarišov, že sa oni  milého Pána Boha spustili adľa jeho zákona žiť nechceli, ale viac skutky temné a diabolské milovali ako pobožnosť a pravdu, a tak skrze diabla satanáša zatratení sú.
   Tento lotor so svojimi tovarišmi na zbojstvo sa dal a počestných ľudí, vracajúcich sa z jarmokov, oraboval a zbil a pri tom zbil a pri tom zbíjaní masky na tvárach mali. Pretože Jakub Túroci, tento priestupník zákona Božieho, nielen siedme prikázanie prestúpil, ale i štatúty krajinské, a tak i podľa mestského práva, artikulu 32, bude mučený a konečne svoj nešľachetný život skrze kata skončí, na ochranu dobrých a pobožných ľudí a zlým ku príkladu od zlého sa chrániť, atď."
   Roku 1691 potrestal mestský súd istého Žigmunda, pretože v kostole pokladničky otváral a z nich svätú almužnu vyberal a márnil. „Preto na pranieri vyšibaný bude on i jeho žena Katarína, lebo aj ona proti siedmemu božiemu prikázaniu sa previnila. A potom - spolu so svojím mužom - z tohto mesta naveky von vyvedená bude."
   Roku 1698 potrestaný bol mestským súdom istý Juraj, ktorý na richtára a radu hrešil a nadával, - takto: „ Mestského práva artikul 24 hovorí, že kto na richtára a radu hreší a nadáva a na cti im ubližuje, musí cez tri trhové dni na pranieri stáť a hlasno pred všetkými ľuďmi hovoriť: Čo som o richtárovi a rade hovoril, klamal som ako mizerný človek." - A vtedy sa musí sám na svoje vlastné ústa biť, aby sa polepšil.
   Roku 1711 takto potrestal mestský súd Juraja Fábryho, že ukradol Pavlovi Plavcovi 42 florenov: „Podľa kriminalis artikulu 24 - ako zjavný zlodej - za takú veľkú krádež štránok si zaslúžil a obesený byť mal. Avšak z ohľadu na jeho poriadnu matku odpúšťa sa mu. Ale na polepšenie sa a za príklad iným, bude trestaný na tele palicami, a to po tri nedele dostane po 50 palíc."
   Roku 1729 dalo mesto postaviť na námestí pred radnicou namiesto „stĺpu hanby" - „klietku hanby", takzvaný pranier, a to z kresaného kameňa, so železnými mrežami a s rukou držiacou meč „ k ozdobe slávneho mesta tohto". Vynaložili naň 38 florenov. A za ruku s mečom dalo sa novobanskému rezbárovi 1 floren a 50 denárov.
   Roku 1730 istých Ďuro Repiský žaloval na svoju ženu Barboru, že sa vždy s ním vadí a nadáva mu. Mestský súd si ju dal predvolať. Musela sľúbiť, že „bude od tohto času s mužom v tichosti a bázni božej žiť, svoj jazyk v mlčanlivosti držať, manžela si ctiť a vážiť a jemu zlé slová nenadávať." Meno tejto hašterivej ženy spomína sa dodnes v názve chotárnej časti a prameňa Barča, správne Barčina studňa.
   Roku 1746 žaloval krajčírsko-hrnčiarsky cech svojho člena Pavla Poliaka, že sa dopúšťa krádeží, robí hanbu cechu, preto žiadajú, aby ho mestský súd potrestal.
   Roku 1756 žalovala manželka Juraja Gracu, svojho manžela, že pre

jeho „veľkú žízeň", ktorou jeho hrdlo horí, nielen o majetok, ale aj o život sa ju usiluje pripraviť.
   Roku 1775 prosil Juraj Graca mestský súd za svojho syna Martina, ktorý mal byť súdený stoličným súdom - a ten jeho kamarátov odsúdil na smrť - aby ho ako zemana a syna mešťana súdil mestský súd v Pukanci. Mešťania kráľovských miest mali v takýchto prípadoch právo žiadať si, aby ich súdil mestský súd ich mesta.
   Roku 1776 mestský súd odsúdil na smrť dvoch paholkov, pretože sa dopustili sodomského hriechu, a tak pre tú nešlachetnosť skrze kata boli sťatí a potom spálení. Banskoštiavnický kat žiadal na spálenie mŕtvol osem siah dreva a za výkon popravy 63 zlatých. Mestskému kováčovi platili za okúvanie rabov 1 zlatý a za sekeru pre kata 75 grajciarov.
   Popravy sa vykonávali na takzvanom „cholerovom" cintoríne. Nachádzal sa na pozemku proti Barči, kde lesná správa nedávno postavila rodinný dom. Barina Kakajka, ktorá bola neďaleko, volali ešte aj v minulom storočí Katovka - Katova studnička. Tam si vraj kat umýval meč.
   R. 1778 prosila Mária Smolnická mestský súd, aby zastavil exekučný predaj jej majetku po prvom mužovi. Jej druhý manžel bol totiž obžalovaný jednou ženskou nemravného života a odsúdený do áreštu ako i na platenie na nemanželské dieťa, každoročne 24 zlatých do jeho ôsmeho roku.
   R. 1783 služnovský úrad zakázal pod pokutou 50zl. pokračovať v pravote o nesprávne rozdelené dedičstvo rodiny Knojlerovskej, lebo pravota sa preťahuje už vyše 40 rokov.
   R. 1784 stál pred mestským súdom Ján Gubančík, sluha z Turčianskych Kľačian. Bol obžalovaný, že si sám odťal prst, aby nemusel byť vojakom.
   R. 1788 žalovala Judita Ťahúňová svojho muža - pijana -, že jej už premárnil veľa majetku. Prosila mestský súd, aby mu nejakú vhodnú uzdu založiť ráčil, lebo aby ju oslobodili od neho, lebo všetko z domu odnáša a predáva. Odniesol aj dolomán jej otca so striebornými gombíkmi a predal ho.
   R. 1791 Samuel Launer z Krupiny žaloval dvoch Pukančanov, že utrpel od nich krivdu. Za kopanie obilných jám zobrali od neho o pol šiesta kila obilia viac, ako im prichodilo. Keď totiž nebolo roboty, Pukančania  chodili po dedinách kopať obilné jamy.
   R. 1798 prosila Katarína Chalupková mestský súd o pomoc, lebo jej na fašiangy ukradli 20 funtov slaniny po tri groše z funt, šesť párov klobás po dva groše a jedného mateja za štyri groše.
   R. 1794 Ondrej Šuška uväznený v Banskej Bystrici preto, že nevyplatil dlžoby do určeného termínu, prosil mestský súd, aby sa snažili urýchliť jeho súd a oslobodili ho od pút, v ktorých v tuhej zime veľmi trpí.
   R. 1801 žaloval mestský gazda Michal Ježovic Jána Michalca, árendátora

pivovaru, za urážku na cti. Keď boli v Krupina na jarmoku, nocovali v jednom dome, kde sa pri kartách a pijatike povadili. Michalec mu pri tom nadával: "Aj to bol huncút, ktorý teba za mestského gazdu zvolil, takého cigáňa."
   R. 1802 Juraj Bahna s manželkou žalovali svojho bývalého zaťa, že im nechce vydal šaty po ich dcére, ktorá zomrela po l8-týždňovom manželstve s nim. Zastrája sa, že aj keď príde sto richtárov, nič im nevydá.
   R. 1803 ponosoval sa Michal Doboš na svoju svokru, že mu ustavične nadáva všade, kde ho len vidí na ulici. Aj jeho ženu štve proti nemu, lebo -hoci nie sú spolu ešte ani rok -už trikrát odišla od neho.
   R. 1804 bátovský richtár oznámil pukanskej vrchnosti, že vypočul krčmára vo veci bitky Ďura Doboša s Jánom Švarcom z Pukanca. Spolu vraj pili, keď si začali nadávať do huncútov. Najprv chytil za vlasy Švarc Doboša a povláčil ho po krčme. Potom sa však Švarca zmocnil Doboš a dobre ho poťahal za vlasy. Napokon sa pomerili a zas spolu pili.
   R. 1808 vdova A. Lehotská, snúbenica Jána Zollera, prosila mestský sad, aby prepustili z áreštu jaj ženicha, lebo k svadbe je už všetko pripravené, hostia povolaní atd.
   R. 1809 žaloval sa Ján Ciglan, že pred dvadsiatimi deviatimi rokmi kúpili so švagrom Pavlom Adamčíkom záhradu v Cížovkách, kde je naprostriedku vaľká hruška, ktorá nemohla ani jednému pripadnúť. Priateľsky sa dohodli a za dvadsaťosem rokov ju spoločne oberali. Ale po smrti švagra jeho žena, bez jeho vedomia, sama ju obrala. Prosil mestský súd, aby urobili medzi nimi poriadok.
   R. 1810 sťažoval sa Ondraj Krkoška na zlých susedov Ledislava Sabu a jeho ženu, že táto úmyselne podkopáva zadný múr na jeho dome a vyslovila sa, že chce, aby sa zrútil. Prosil mestský sad, aby urobili poriadok s takou zlostnou ženou.
   R. 1812 žaloval Matej Kevický svoju susedu Valašečku, že keď jej dohováral, prečo dala poobtínať jeho stromy nad jej pozemkom, hodila mu hrniec do hlavy a ten sa na jeho čele roztrepol, čo sa v Pukanci ešte nikomu nestalo. Takú hanbu a potupu trpieť nemôže, prosil teda mestský súd, aby mu úplnú satisfakciu prisúdiť ráčil.
   R. 1819 zažaloval Michal Graca Pavla Gubíka, že keď bol s Pavlom Štrpkom, orátorom (predseda volenej obce), "na pohár vína v Ciglanovej pivnici, prišiel ta aj Pavel Gubík, ktorý bez príčiny začal Štrpkovi nadával: Čo ste vy za orátora? Vy ste len vôl, ale aj ten by lepšie vedel povedať, čo mešťania chcú atd. A vy, Gracovci, ste huncúti, nie zemania. A potom mňa ako personu zemiansku do pŕs uderil tak, že som hneď na zem padol." Prosil mestský súd, aby mu náležitú satisfakciu prisúdili. Ak sa tak nestane, osvedčuje sa, že to Gubíkovi neodpustí.
   R. 1820 ponosovala sa vdova po Ondrejovi Šuškovi, že kým je živá, chce rozdeliť majetok, ale pre neústupnosť detí nemôže sa dočkal konca "talungu". Keď sa začnú deliť, len zvada, ba i bitka a neslýchané

preklínanie je medzi nimi. Prosila mestskú radu ako súd, aby ich svojou mocou prinútili podeliť sa, veď sú od jednej marky aj otca.
   R. 1827 odsúdil mestský súd na smrť Jána Szerezmega, že zastrelil cez oblok svojho svokra. Ale pre tiché správanie sa bol mu trest zmenený na pätnásťročný žalár v putách, každý týždeň dva dni o chlebe a vode a v každom štvrťroku 25 palíc.
   R. 1834 žaloval lekárnik Dlonyz Roth de Pondelok svojho domáceho Jána Očovského, že keď prišiel večer domov, začal mu nadávať pred slúžkou a susedmi: "S mojou ženou držíš a ona ťa chová atd." A potom ho do pŕs uderil. Žiadal mestský súd, aby ho potrestali dvojnásobnou pokutou, za urážku na cti a za jeho "zemianskeho tela do pŕs uderení".
   R. 1835 žaloval Martin Prandorfy Michala Kováčika, že jeho ako aj všetkých zemanov urazil, keď mu povedal, že jeho zemianske práva sú hlúpe a nezmyselné. Michal Kováčik odpovedal, že sa to stalo cestou z lochu, keď na jeho svokra Švarca vykrikoval: "A čože je Švarc? Oplan, ja som väčší pán, ja som zeman."
   R. 1837 Michal Dodok prosil mestský súd o ochranu pred Martinom Prandorfym, lebo že nie si je istý, ako ďaleko by sa mohla jeho zlosť rozšíriť. Keď si on na tom zakladá, že je zeman, ľahko môže človeka aj o život pripraviť, čo za dvanásť zlatých môže vykonať.
   R. 1845 vdova po Jozefovi Rykynčiskom sa sťažovala, že ju jej susedy pomlúvajú a ohavné reči o nej rozširujú po celom meste, že je striga. Keď sa susede krava otelila, premenila sa vraj na mačku, vošla do maštale a mlieko krave odňala. Keď ju vyháňali, jeden veľký snop slamy veľmi ľahko odstrčila, tak to vraj len ona bola.
   R. 1848 Michal Dodok žaloval Rozállu Lenčovú, že má mrcha jazyk a nikomu nedá pokoj. Hoci pred rokom bola na dereši trestaná, predsa sa nepolepšila. Prosil mestský súd, aby od tej osoby dohodnutú  satisfakciu udeliť ráčili.
   R. 1854 žalovala Judita Poloňová na svojho zaťa, že jej vždy nadáva a vykrikuje, že ju zabije a potom sa zareže ako kopanický mäsiar. Remesla sa spustil, nič nerobí, len slivovicu pije. Prosila mestský súd, aby urobili s nim poriadok.
   R 1861 pukanský úrad upovedomil služnovský úrad v Sv. Kríži, že známy zlodej Ján Zlejko, ktorý bol v árešte a potrestaný 50 palicami za spáchanie dvanástich krádeží so svojimi spoločníkmi, ušiel aj s putami, keď ho do jeho rodiska odprevádzal hajdúch Kuchynka. Medzi
Uhliskami a Rudnom hodil svojho sprievodcu o zem a ušiel. Nech je v prípade dolapenia potrestaný a putá nech vrátia.
   R. 1869 miestni farári Samuel Holuby a Igor Hradil požiadali mestský úrad, aby svojou mocou a autoritou urobili koniec po krčmách celé noci trvajúcemu korhelovaniu mládeže, hazardným hrám, smilstvu, spievaniu oplzlých piesní po uliciach v noci. Azda bude taký trest lepšie účinkovať, lebo napomínanie duchovných málokto si všíma.
   Roku 1868 bol mestský súd zrušený a meštanosta s notárom

boli vymenovaní za "smierčich sudcov" menších priestupkov. Z týchto sa najviac vyskytovali spory medzi susedmi o medze [ciele), keď si jeden druhému odorávali zem do svojho. Najviac sa však vymáhali dlžoby. Ľudia boli vtedy veľmi zadĺžení.
   R. 1849 bol richtársky úrad v Pukanci zrušený. Posledným richárom bol štúrovec Pavel Olík ml. Do r. 1890 stál na čele mesta mešťanosta. Posledným v tejto funkcii bol Viliam Holuby. S platnosťou od 1. 1. 1891 bol Pukanec pretvorený na obec a názov slobodné kráľovské mesto nesmel viac používať.
   Mesto stratilo sudcovskú právomoc, a tak Pukančania so svojimi malichernými škriepkami, ponosami a žalobami museli chodiť pred iné fóra.